Polyvinylchlorid (PVC) č. CAS: 9002-86-2 Predaj za tepla

PVC bolo náhodne objavené najmenej dvakrát v 19. storočí, prvýkrát v roku 1835 francúzskym chemikom Henrim Victorom Regnaultom a potom v roku 1872 nemeckým chemikom Eugenom Baumannom. V oboch prípadoch sa polymér javil ako biela tuhá látka vo fľašiach s vinylchloridom, ktoré boli vystavené slnečnému žiareniu. Začiatkom 20. storočia sa ruský chemik Ivan Ostromislenskij a Fritz Klatte z nemeckej chemickej spoločnosti Griesheim-Elektron pokúsili použiť PVC v komerčných produktoch, ale ťažkosti pri spracovaní tuhého, niekedy krehkého polyméru zablokovali ich úsilie. Waldo Semon a spoločnosť BF Goodrich Company vyvinuli v roku 1926 metódu plastifikácie PVC zmiešaním s rôznymi prísadami. Výsledkom bol flexibilnejší a ľahšie spracovateľný materiál, ktorý čoskoro dosiahol široké komerčné využitie.
Polyméry sú lineárne a sú silné. Monoméry sú usporiadané hlavne od hlavy k chvostu, čo znamená, že na striedavých uhlíkových centrách sú chloridy. PVC má hlavne ataktickú stereochémiu, čo znamená, že relatívna stereochémia chloridových centier je náhodná. Určitý stupeň syndiotakticity reťazca dáva niekoľko percent kryštalinity, ktorá má vplyv na vlastnosti materiálu. Asi 57 % hmotnosti PVC tvorí chlór. Prítomnosť chloridových skupín dáva polyméru veľmi odlišné vlastnosti od štruktúrne príbuzného materiálu polyetylénu.

Akékoľvek ďalšie otázky, neváhajte kontaktovať:peter@gpcchem.com.